Pozerám na stenu sprchovacieho kútu, hreje ma príjemný pocit, keď všade okolo mňa tečú kvapky vody, a rozmýšľam, ako mám rozostavené svoje pozície na jednotlivých vzťahových frontoch. Najskôr som skúšala moje partnerské pokusy označovať číslami, ale zistila som, že potreby zatriedenia sú pomerne neurčité. Nedá sa v určiť, ako ďaleko som sa s ktorým číslom dostala, aké postoje k tomu zaujímam ja, či dokonca zaznamenať, aké iné faktory ovplyvňujú jednotlivé kombinácie. Preto som založila nový systém - systém ŠACHOVNICA.
Pre začiatok ozrejmím moje majstrovské dielo, vysvetlím konkrétne princípy, a keď už sa popasujem s pravidlami, budem sa môcť ľahko orientovať, rovnako ako v hre. Môžem teda prejsť na konkrétne ťahy. Predstavujem si šachovnicu. Stredne veľký štvorec, plný čierno-bielych štvorčekov, kde každá figúrka má vždy dve možnosti, buď sa pohne, alebo stagnuje na svojom mieste. Ak si zvolím ťah, tak sa vždy môžem vybrať šikmo buď jednou, alebo druhou stranou, o jedno políčko vpred. Následne musím počkať na súperov krok. A tu asi celá podobnosť s pravidlami tejto hry končí...
Prestavujem si svoje rozostavenie figúrok, presne podľa klasickej hry šach. V zadu veže, kone, strelci, kráľ a královna, z nich každý má nejakú úlohu. Je úplne jasné, že ja budem královna, s možnosťou všetkých ťahov, na svojom vlastnom milostnom poli. Môj kráľ je zatiaľ len imaginárny piedestál, bez konkrétnej osoby, ktorý však treba chrániť, aby sa tam nenanominoval niekto, koho vo svojom živote nechcem. ( O predstave a reálnych možnostiach kráľa sa možno rozpíšem neskôr.) A tak mojou úlohou je, že bránim a zároveň útočím. Púšťam sa do milostnej hry, ktorej cieľom je nájsť kráľa, ale až o hodne neskôr. So svojou úlohou som nesmierne spokojná a stotožnená, avšak aby hra mohla začať treba si objasniť aj ostatné pozície. Sú tu napríklad kone, ktoré vždy môžu urobiť pohyb v tvare písmena L, takže logicky všetko mierne zamotajú, avšak veľa škody nenarobia, preto som ich prisúdila mojím bývalým partnerom. Aj počet 2 ks mi do môjho života sedí, skutku dokonalé. Ešte mi ostali veže. To sú predstavy obydlia, domova. Keďže bývam sama v byte, avšak mám stále obšírny vzťah s rodičmi, ktorí ma stále považujú za člena domácnosti, ktorý má chodiť pravidelne domov, berú to skôr za nájomnú internátnu izbu, je logické, že veže budem mať taktiež dve. Pričom z jednej budú z okienka vytŕčať moji úžasní rodičia a stále naťahovať drápky, aby ma zatiahli naspäť domov. Už ostali len dvaja strelci, sú to jediné dve osoby, ktoré mi môžu ohroziť a do veľkej miery ovplyvniť moje rozhodnutia, a tými sú moja vysoká škola, ktorú zbožňujem, a moja práca vo finančnej inštitúcii, ktorá ma živí a baví, ktoré sa často krížia, a tým mi neustále komplikujú existenciu, no nemienim sa ich vzdať.
Po vysvetlení nosných pilierov hry, prejdem na pešiakov v prednom rade. Tých si úplne všetkých odmyslím a presuniem na druhú stranu šachovnice. Áno presne tak, tam nie je žiaden jeden konkrétny protivník, žiaden jeden hráč, ktorý musí zakaždým urobiť ťah. Je tam dlhý rad pešiačikov, mojich predošlých adeptov z numerického poradovníka, ktorý úspešne zlyhal, s možnosťou ťahu, stagnácie, a podľa toho sa odvíjajúceho adekvátneho posunu vpred ku kráľovnej a jej životu. Tým pádom sa moja šachovnica zväčšila do šírky o pár čísel. Výhodou tejto hry je, že navzájom sa nemôžu pešiaci vyhodiť. Jediný, kto môže ich hru ukončiť som ja. Aby to nebolo celé také narcistické, každý "On" má rovnako právo zvoliť si ťah, alebo ostať stagnovať.
V skutku veľmi ťažké vysvetlenie predchádza v praxi veľmi jednoduchému priradeniu. O tom však už v inom príbehu.
Prológ
30.07.2014 12:16:33
začínam menšie písanie
Komentáre