azúrová stužka

Píšem Ti na PC, pretože môj rukopis by si nerozlúštil. Rovnako ako Ti píšem preto, lebo vo víre momentálnych udalostí by moje slová nemali svoj význam. Chcem Ťa poprosiť, aby si to prečítal dokonca, a pokiaľ možno veril všetkému, lebo to píšem od srdca, tak ako to cítim. Viem, že to skončilo. Začalo sa to uberať zlým smerom, začali sme na seba tlačiť, a preto je dobré a správne, že sa to zatrhlo. Nemalo zmysel v tom pokračovať, iba by sme si viacej ubližovali. Povedali a urobili sa veci, ktoré oboch silno zasiahli. Na obidvoch stranách. Ale nie o tomto som chcela písať. Vieš nech to dopadne akokoľvek, chcem aby si vedel, že za ten mesiac nebudem s nikým spať, rovnako ako sa ani bozkávať, ani riešiť potencionálny vzťah. Nedokázala by som si potom znova ľahnúť k Tebe, s čistým srdcom. A už vieš, že ja idem do vzťahu iba s rovným čistým štítom. Myslím si, že si si tým mesačným ultimátom podkopal trošku aj svoju stranu. Vidím to na tom, že sa mi neozývaš, nevieš či sa stihneš do mesiaca rozhodnúť. Na to treba spontánne obdobie, nie žiadne ultimáta. Preto na Teba nebudem o mesiac tlačiť, ani sa mi nemusíš o mesiac nič hovoriť. Proste keď sa rozhodneš, zistíš ako to cítiš, tak sa vyjadríš. Buď budeš chcieť so mnou tráviť čas svojho voľna, alebo nie. A dovtedy u mňa platí všetko, čo som povedala počas toho mesiaca. Vieš, ja si nepotrebujem nutne hľadať nejakého partnera. Dlho som žila sama, nevadí mi to. Skôr potrebujem priateľa, ktorému zavolám, keď s niečím potrebujem pomôcť, ktorému zavolám, keď sa mi niečo podarí a chcem sa o radosť podeliť, rovnako ako keď sa mi niečo v živote stane, s čím sa potrebujem zdôveriť. A myslím, že presne toto medzi nami bolo. A toto je asi tá najväčšia strata, ktorú prežívam, a neviem sa s ňou zmieriť. Zrazu nemám komu volať, písať, na koho myslieť. Urobili sme chybu aj s tým, že sme chceli byť stále spolu. A ťahali do toho aj dieťa. Aj ja som pochopila, že to nebolo správne. Zanedbávala som školu, na úkor toho byť s Vami silou mocou. Proste je to Tvoja otcovská povinnosť, Tvoj záväzok, ktorý máš. Rovnako ako ja moje štúdium, a tiež mi na ňom záleží. Je jednoduché riešenie, ktoré sme na začiatku mali, ja som šla do školy, vy ste si robili program. Nič viac nebolo treba, iba ten krásny pocit, keď mi počas hrania občas pípla sms, ako Ti chýbam, a ja som sa usmiala a šla ďalej. Žiadne prázdne sľuby, kedy prídeš, dokedy mám čakať. Nič viac, iba mať niekoho, kto si na mňa cez deň spomenie, napíše sám od seba. Podobne je to aj s tým vzťahom do budúcna. Už sme si vysvetlili, že nie sme svoji partneri na celý život. Ja budem raz sa chcieť vydať a založiť si rodinu. Ale nie v najbližšej dobe, tiež neviem povedať kedy o 3,5,10 rokov. To príde samo. Ale chcem svojho životného partnera spoznať spontánne, keď mi ho život prinesie do cesty, a nie hľadať a upínať sa na každého muža, ktorý o mňa prejaví záujem, že áno, tento to bude, s týmto mi to už vyjde. Teraz už viem, že to nie je správne, nedá sa tlačiť na muža, raz si ma musíš vziať, a ak to tak necítiš a nesľúbiš mi to, nebuďme spolu a nenamotávaj ma ďalej. Tak to proste nejde. Preto nevidím dôvod, aby sme dovtedy mi nemohli byť spolu. Ty vieš, čo raz v živote budem chcieť. Možno mi to niekedy sám ponúkneš, ak nie ja to vyžadovať nebudem, viem, že Tvoja predstava o živote je iná. A ak stretnem raz niekoho, kto to bude chcieť so mnou prežiť, a ja si ho vyberiem, tak sa rozídeme. To je normálne a stáva sa to. A to je dôvod na rozchod. Nie to, že mi nesľúbiš svadobné šaty. Taktiež nie je nikde napísané, že niekoho takého stretnem a raz si rodinu naozaj založím. Existuje predsa plno slobodných ľudí, ktorí nemajú deti, lebo svojho partnera nenašli. Práve pre toto, nechcem sa s Tebou nasilu rozchádzať, a niekoho hľadať. Čo má prísť, príde samo, vtedy keď je na to správna doba. Záleží mi viacej na našom priateľstve, ako na tom či si raz prejdem uličkou, kedy to bude, a že to musí byť s Tebou, lebo to chcem ja. Pomaly sa dostávam k tomu, čo Ti chcem povedať. Ja si strašne ťažko hľadám priateľov. Skutočných priateľov. Si jeden z veľmi mála ľudí, ktorí mi nezištne pomohli, bez toho, aby niečo za to čakali. Z mužov asi jediný. Ktorý napriek tomu všetkému čo som porobila, a ja viem že som riadne vystrájajúca osoba, keď ide do tuhého, na mňa nepovie nič zlé. Veľmi nechcem prísť o toto priateľstvo. Možno preto, aký mám vzťah s rodičmi, že pred nimi musím veľa vecí a citov zatajovať, sa potrebujem uprieť na niekoho, komu môžem plne dôverovať, môcť všetko povedať, bez toho, aby to proti mne zneužil. A toto všetko som v Tebe mala, preto to znášam tak zle, preto tie lieky a to všetko. Zrazu len samá samota. Nejde tak o rozchod, ale o to, že sa cítim strašne sama, nemám komu povedať, čo sa deje, čo prežívam. Možno sa už znovu nedáme dokopy, nebude to o bozkoch, dotykoch. Ale nechcem, aby si ma teraz preto mesiac odsúval, a odopieral mi práve to priateľstvo. Môžeme sa stať najlepšími priateľmi, aj keď ja Ťa budem ešte stále ľúbiť, ale to nevadí. Nemusíme byť každý deň spolu stačí si občas napísať, zavolať. Veď takto nejak si to chcel aj Ty. Tak nechápem prečo sa mi sám vôbec neozveš, a musí sa stať taká strašná vec, aby Ťa to donútilo ku komunikácií. Prešiel pomaly týždeň, a Ty si sa mi sám vôbec neozval. Tak potom aj ja neviem pochopiť, že čo vlastne chceš, a o čo Ti ide. Práve preto píšem. Myslím si, že žiadne stretnutie nie je náhodné. Ani to, že sme sa my dvaja dali dokopy. Ani to ako to zatiaľ skončilo. Vďaka Tebe som sa mnohému naučila, zistila, že vo svete nie všetko funguje tak, ako si to predstavujem. Ďakujem Ti za všetko, čo sme spolu prežili. Myslím na to len v dobrom. Nikdy ťa nebudem zatracovať, nech sa rozhodneš akokoľvek. Stále Ťa veľmi ľúbim.